VIR tour 2011 - 1. časť
Vir je jeden z 300 ostrovov a ostrovčekov Zadarského súostrovia v severozápadnej časti Dalmácie. Je dlhý 10,2 km a jeho najväčšia šírka dosahuje 4,25 km. Rozloha činí 22 km2, počet obyvateľov okolo 860. Od Zadaru, hlavného mesta severnej Dalmácie je vzdialený iba 25 km. S pevninou ho spája most dlhý 387 m.
Ostrov je pokrytý prevažne borovicovým lesom a mediteránskym dubom (nepýtajte sa ma aký to je). Dĺžka pobrežia ostrova je 31 km a krášlia ho prevažne piesočné a štrkovité pláže s krištáľovo čistým Jadranským morom. Jemný morský vietor mierni horúce letné teploty a tvorí ideálne podmienky na surfovanie. Milovníci pešej turistiky a mountain-bikingu môžu s najvyššieho vrchu ostrova "Bandira" (112 m) obdivovať prekrásnu panorámu celého Vira, blízkych ostrovov a pohoria Velebit (1750 m).
V zátoke Sapavac, pri zvyškoch benátskej pevnosti "Kašteline" zo 16. stor., je bahno, vhodné na liečbu reumy. Turistická ponuka ostrova je založená na privátnom ubytovaní v rodinných penziónoch a apartmánoch.
28.7. ŠTVRTOK – deň prvý
Po ceste naprieč Maďarskom a upršaným severom Chorvátska sme do Severozápadnej Dalmácie dorazili okolo 10. hodiny dopoludnia. Privítali sme sa s kolegami zo Slovenska, ktorí tu práve končili dovolenku, aj s domácimi, ktorých poznáme už z predošlého roka. Vybalili sme sa a nasťahovali do pripraveného apartmánu.
Naša prvá cesta možno prekvapujúco neviedla k moru, ale na bicykle. Mapa pripravená, aplikácia na zaznamenávanie trasy zapnutá a o 13:32 hod. SEČ vyrážame na prvú prieskumnú jazdu po ostrove. Fúka mierny protivietor, teplota je tak akurát okolo 25 ºC. Na celkom kvalitných no pomerne úzkych cestách musí byť cyklista neustále v strehu, inak je to o držku. Krajnica na viacerých úsekoch chýba alebo je nebezpečne znížená pod úrovňou vozovky, chodníky chýbajú, takže obyvatelia a rekreanti chodia po ceste. Navyše premávka je tu počas dňa pomerne hustá. Vodiči sú však disciplínovaní, nikto nevytrubuje a až na pár výnimiek jazdia pomaly. Prešli sme centrum a ocitli sme sa v neobývanej časti ostrova, kde už bola premávka minimálna. Náš cieľ bol jasný, ale cestu k nemu nám pomohol nájsť domáci cyklista. Neboli by sme bikeri, keby sme hneď nevyšliapali na najvyšší prístupný vrch Bandira (112 m n.m.) odkiaľ sa nám naskytol parádny výhľad na takmer celý Vir, ale aj ostrov Pag, pohorie Velebit a ďalšie ostrovy aj široké okolie. Proste nádhera. Keďže sme zo sebou nevzali fotoaparáty, musíme sa tam ešte v najbližších dňoch vrátiť!
V druhej etape sme po osviežujúcom plávaní vo Virskom mori predvečer opäť vyrazili na bicykloch. Po prejdení centra sme pri zapadajúcom slnku zašli pozrieť aj časť pobrežia na východnej časti ostrova v zátoke Mala Slatina.
29.7. PIATOK – deň druhý
Včerajších zahrievacích 25 km bolo fajn. Na dnes sme si naordinovali Tour de Vir a cieľom bol útes na severozápadnom cípe ostrova. Vyrážame po obede no hoci je pod mrakom, teplota je príjemných 28 ºC. Prešli sme centrum a prežili aj tradične hustú premávku. Pri autobusovej stanici odbočujeme vpravo, na najbližšej križovatke vľavo a hľadáme cestu k pobrežiu s výhľadom na more a krásne pohorie Velebit. Úzka a mierne kopcovitá cesta za poslednou obývanou časťou ostrova pripomína húsenkovú dráhu a škrekot cikád z okolitých borovíc dopĺňa prímorskú atmosféru. Občas uhýbame nejakému autu, inak je kľud a ideme si svoje tempo. Menej príjemný je pohľad na smetisko v bezprostrednej blízkosti cesty vedúcej na koniec ostrova kde chodia turisti obdivovať západ slnka. Asfaltová cesta končí a my sa ponad útes vyberáme úzkou cestou, ktorá postupne prechádza do ch
odníka pripomínajúceho pekný singletrail kopírujúci brehy ostrova. Robíme zopár záberov a pri otáčaní bikov Dominikovi odpadne zadné koleso 
. Ešte, že sa to nestalo počas jazdy. Krátkou šotolinovou spojnicou popri mori sa dostávame na druhú asfaltovú cestu na opačnej strane ostrova. Cesta má mierne stúpajúci charakter. Okrem mladého páru na bugine sme nestretli ani živú dušu. Popri ceste rástli len kríky a nízke stromy, žiadne domy, apartmány, ani turisti. Len my dvaja a zvuk terénnych plášťov odvaľujúcich sa po asfalte. Postupne sa objavuje civilizácia a zase stretávame turistov. Našli sme aj odbočku k jedinému majáku na ostrove. Vedie k nemu kamenistá cesta a ja som mal pocit, že idem celý kilometer dole schodmi. Asi v poslednej tretine mierneho zjazdu som zistil, že mám zamknutú vidlicu (čo u mňa nebýva zvykom), keď som ju odomkol, hneď sa mi uľavilo a biku určite tiež. Dovtedy to bola kvalitná vytriasačka, no teraz to už išlo lepšie. Maják sme si predstavovali trochu inak, ale nevadí, hlavne že plní účel – ak sa ešte vôbec používa. Pohodovým stúpaním sa vraciame druhou, o niečo menej kamenistou cestou a napájame sa na asfaltku. Predbiehame rodinku s malými deťmi na bicykloch a na križovatke s výhľadom na vrch Bandira sa rozhodneme pokračovať k najbližšiemu pobrežiu a obzrieť tunajšie pláže. Niekoľko krát striedavo prechádzame po asfaltovej ceste a po kamenistej pláži. Zastavujeme sa aj pri turistickej zaujímavosti – Kaštelina. Ide o zvyšky opevnenia zo 16. storočia. Cesta k nej vedie v tesnej blízkosti mora po takých šutroch, že po spočiatku peknej technickej pasáži nakoniec rezignujeme a berieme biky na plecia. Možno by sa to dalo prejsť, ale určite nie s foťákmi na krku, ako to bolo v našom prípade. Pri zrúcanine robíme zopár fotiek a vraciame sa tou istou cestou späť. Onedlho uzatvárame dnešný okruh a ocitáme sa na „našej“ pláži. Odkladáme biky a nevieme sa dočkať osvieženia v mori.
> Prejsť na druhá časť fotoreportu <